1
Autorita pápeža, ako najvyššieho vodcu Katolíckej cirkvi, je založená na Písme aj na Tradícii cirkvi. Koncept pápežskej neomylnosti, ako učí Katechizmus Katolíckej cirkvi (CIC 891), tvrdí, že pápež je neomylný, keď vyhlasuje doktríny viery a morálky "ex cathedra", teda keď hovorí vo svojej oficiálnej kapacite Najvyššieho pastiera cirkvi. Táto neomylnosť je darom Ducha Svätého, ktorý zaručuje, že pápež v otázkach nevyhnutných pre spásu sa nemýli. Od definície dogmy neomylnosti v roku 1870 na Prvom vatikánskom koncile bola neomylnosť "ex cathedra" oficiálne vykonaná dvakrát: v roku 1854 s definíciou dogmy Nepoškvrneného počatia Panny Márie a v roku 1950 s definíciou dogmy Nanebovzatia Panny Márie.
Biblický základ pre túto autoritu sa vracia k evanjeliu podľa Matúša (Mt 16,18), kde Ježiš hovorí Petrovi: "Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev." Tento verš zdôrazňuje jedinečnú úlohu Petra ako základu cirkvi. V Jánovi 21,15-17, Ježiš zveruje Petrovi úlohu pasenia jeho oviec, čím potvrdzuje jeho vedenie v kresťanskej komunite.
Na Jeruzalemskom koncile (Sk 15,7-11) Peter vykonáva toto vedenie, keď rozhoduje, že obriezka nie je potrebná na spásu, čím ukazuje svoju autoritu pri učení viery. Autorita pápeža je tiež podporovaná Tradíciou, ako je uvedené v písmenách sv. Ignáca Antiochijského, ktorý označuje Cirkev Ríma ako tú, ktorá "predsedá v láske", a sv. Irenea z Lyonu, ktorý tvrdí, že vzhľadom na jeho "najvynikajúcejší pôvod" je potrebné, aby "celá cirkev, teda veriaci z každého miesta," súhlasila s Cirkvou Ríma, pretože v nej "bola vždy uchovávaná tradícia, ktorá pochádza od apoštolov."
Takže autorita pápeža v otázkach viery a morálky a jeho centrálny úlohu v cirkvi sú biblicky a tradične založené, posilnené svedectvom primárneho cirkvi a nepretržitým vykonávaním tejto autority po stáročia.
