1 Priznávanie hriechov kňazovi je hlboko zakorenené v Písme a tradícii Cirkvi. Po svojom zmŕtvychvstaní Ježiš dal apoštolom moc odpúšťať hriechy, ako vidíme v Jánovi 20,22-23: „Dýchal na nich a povedal im: ‚Prijmite Ducha Svätého. Kto odpustí hriechy, budú im odpustené; komu zadržíte, budú zadržané‘.“ To jasne ukazuje, že Ježiš ustanovil sviatosť zmierenia a zveril apoštolom úlohu odpúšťať hriechy v jeho mene.
Navyše, v Matúšovi 16,19 a Matúšovi 18,18, Ježiš dáva apoštolom moc „zväzovať a uvoľňovať“, čo znamená autoritu odpúšťať alebo zadržať hriechy. Táto moc bola odovzdaná nasledovníkom apoštolov, biskupom a kňazom, ktorí slúžia ako ministri zmierenia, ako učí Svätý Pavol v 2 Korintským 5,18-20: „Boh nás zmieril so sebou skrze Krista a zveril nám službu zmierenia.“
V Jakubovi 5,16 sme vyzvaní „priznať svoje hriechy navzájom“, čo zdôrazňuje úlohu presbyterov (kňazov) v modlitbe a orodovaní za duchovné uzdravenie hriešnika. Toto je základ pre praktizovanie sviatosti zmierenia, kde kňaz pôsobí v mene Krista a Cirkvi.
Autorita odpúšťať alebo zadržať hriechy, zmienená opäť v Jánovi 20,23, jasne ukazuje, že tento akt je nevyhnutnou sviatosťou na obnovenie spoločenstva s Bohom a komunitou. Odpustenie hriechov nie je len odporúčaním, ale neoddeliteľnou súčasťou apoštolskej služby.
Lukáš 5,24 a Lukáš 24,47 ukazujú, že Kristus má moc odpúšťať hriechy a túto moc odovzdal apoštolom, aby zmierenie bolo hlásané v jeho mene. Preto priznávanie sa kňazovi je nasledovanie vôle Krista a hľadanie zmierenia s Bohom.
Napokon, v Hebrejom 5,1-3, vidíme, že kňazstvo v Novej zmluve zahŕňa prinášanie obetí za hriechy. Preto kňazi, ako ministri Krista, prinášajú odpustenie a duchovné uzdravenie prostredníctvom sviatosti zmierenia.
Takže priznávanie hriechov kňazovi je aktom poslušnosti k božskému ustanoveniu Krista, ktorý dal Cirkvi moc odpúšťať hriechy a obnovovať spoločenstvo veriacich s Bohom.
