Zakázanie manželstva pre kňazov v Katolíckej cirkvi je zakorenené v stáročnej tradícii, založenej na teologických, historických a duchovných základoch. Praktika kňazského celibátu, hoci nie je dogmou, je cirkevným disciplínou, ktorá predstavuje volanie na exkluzívne venovanie Bohu a službu komunite, inšpirovaná vlastným príkladom Ježiša Krista.
Celibát umožňuje kňazovi úplne sa venovať svojej misii. Renunciar k manželstvu symbolizuje jeho úplné odovzdanie Pánovi a Cirkev, čím je lepšie pripravený reagovať na duchovné a pastorálne potreby veriacich. Toto záväzok neslúži len na uľahčenie jeho pôsobenia, ale aj na vyjadrenie nerozdeliteľnej lásky a radikálnej vernosti Božiemu kráľovstvu.
V Biblii svätý Pavol vo svojom prvom liste Korinťanom argumentuje, že celibát umožňuje väčšiu slobodu sústrediť sa na "veci Pána" (1 Korintským 7,32-35), bez rušivých vplyvov rodinného života. Táto sloboda sa odráža v pastorálnej praxi, kde je kňaz ochotnejší prijímať zodpovednosť pre prospech komunity. V Matúšovi 19,12 Ježiš tiež naznačuje dobrovoľnú voľbu niektorých pre celibátistický život "pretože kráľovstvo nebeské", ideál, ktorý Katolícka cirkev považuje za vhodný pre tých, ktorí vykonávajú kňazské poslanie.
Tradičné vedenie katolíckej duchovenstva žiť v celibáte siaha až do 4. storočia, ale bolo oficiálne stanovené Latranským II. koncilom v roku 1139, ktorý urobil celibát povinným pre kňazov. Toto pravidlo konsolidovalo prax žitia kňazstva ako rozšírenia samotného Krista, ktorý žil v celibáte a venoval sa božskej misii.
Cirkvi vníma celibát ako konkrétny znak úplného a radikálneho odovzdania kňazov, ktorí sú volaní žiť "in persona Christi", t.j. v osobe Krista, svedčiac o realite Božieho kráľovstva.
Voľba celibátu je tiež vnímaná ako predtucha večného života. Ježiš v Matúšovi 22,30 spomína, že v zmŕtvychvstaní "neužívajú manželstvo ani sa nesperia", čo poukazuje na volanie všetkých k jednoteniu s Bohom, ktoré presahuje zemské väzby. Tak je kňazský celibát vyjadrením tohto eschatologického ideálu, kde život kňaza sa stáva prefiguráciou večnej komunity s Bohom.
Je však dôležité poznamenať, že táto disciplína nie je univerzálna. Východná Katolícka cirkev umožňuje ženatým mužom byť ordinovanými kňazmi, hoci celibát je povinný pre biskupov. Táto rozmanitosť ukazuje, že zatiaľ čo cirkev hodnotí celibát ako dôležitý znak odovzdania Bohu, zároveň uznáva príspevky, ktoré ženatí muži môžu priniesť kňazstvu.
Celibát je teda osobitá voľba a volanie, ktoré umožňuje kňazovi úplne svedčiť o láske a záväzku k Božiemu kráľovstvu. Toto volanie, hoci náročné, je vnímané ako požehnanie pre cirkev a spoločnosť, kde kňaz prostredníctvom svojej plnej oddanosti stelesňuje Božiu lásku a nádej na večný život.
Celibát umožňuje kňazovi venovať svoj život výlučne Bohu a Cirkev, byť dostupný pre duchovné potreby veriacich. Inšpirovaný Ježišom a učením svätého Pavla (1 Korintským 7,32-35) celibát uľahčuje úplný záväzok k jeho pastorálnej misii.
Celibát je znakom identifikácie kňaza s Kristom, ktorý žil v celibáte. Tak sú kňazi volaní žiť "in persona Christi", čo symbolizuje úplné odovzdanie a nerozdeliteľnú lásku k Božiemu kráľovstvu.
Ježiš povedal, že v zmŕtvychvstaní "neužívajú manželstvo, ani sa nesperia" (Matúš 22,30). Celibát je predtuchou tejto budúcej reality, odrážajúc volanie k úplnej komunite s Bohom, kde život kňaza smeruje k Božiemu kráľovstvu.
1 Korintským 7,32-35 - Pavol o dôležitosti celibátu v službe Bohu.
Matúš 19,12 - Ježiš hovorí o tých, ktorí si zvolia celibát kvôli kráľovstvu.
Matúš 22,30 - Ježiš spomína, že v zmŕtvychvstaní nie je manželstvo, čo signalizuje volanie k večnému životu.
CIC 1579
